Zájazd po zbierkach kaktusov a po bonsajcentrách najjužnejšej Moravy – Břeclav 2012 (8. 6. – 10. 6. 2012) - 2.časť

19.11.2013 18:54

Po rozlúčke s pánom Metelom sme cez kľukatú cestu zamierili do mestečka Blansko, kde nás už očakával pán Emil Vašíček. Jeho zbierka má neuveriteľnú poloha na streche poschodového domu, prístup je po točitom kovovom schodisku ako do veže gotického  kostola. Kaktusy a iné sukulenty v jeho zbierke sú vystavené od rána do večera slnku. (Takéto tvrdenie je možné vysloviť napriek tomu, že práve slnko sa v čase našej návštevy schovávalo za olovenými mrakmi a mierne poprchávalo). Rastliny sa tejto intenzívnej expozícii odvďačujú svojou vizážou, nad ktorou zaplesá pravoverné kaktusárske srdce.

 

Emil Vašíček

 

Zrejmá je aj dlhovekosť pestovaných rastlín. Pán Vašíček, autor mnou často používaného pozdravu „Mnoho květů !“ (z čias nášho spoločného pobytu na Kaktusárskej jari v Bratislave niekedy na začiatku 21. storočia) vlastní aj skleník v záhrade. Ten má zvláštnu asymetrickú konštrukciu, zaručujúcu prepúšťanie čo najväčšieho množstva slnečných lúčov.

Z Blanska sme sa otočili späť smerom na juh do mestečka Hustopeče, kde nás už očakával pán Radomír Knapek, vlastník pekného skleníka a množstva pekných kaktusov. V ceste sme pokračovali vinárskou oblasťou do Veľkých Pavlovíc, kde sme sa stretli s Mirkom Markom. Aj keď sa znovu intenzívne rozpršalo, ťažko sa dalo odolať časti zbierky, umiestnenej pod oblohou na pareniskách na dvore za domom. Boli tu však aj iné možnosti – navštíviť dlhý skleník plný kaktusov a sukulentov, alebo na pozvanie domácej pani zúčastniť sa ochutnávky vín v malom vínnom sklepe.

 

Skenník a vinný sklep Mirka Marka

 

 

Posledným navštíveným kaktusárom v časovej následnosti, no rozhodne nie z hľadiska hodnoty zbierky, bol pán Miroslav Sochůrek z Mikulova, ktorého dom sídli v ulici Na Hradbách. Jeho špecializáciou sú sulcorebutie, za ktorými podnikol už niekoľko prieskumných výprav do južnej Ameriky. Sortiment rastlín tohto rodu je úžasný.

Posledný deň nám naďalej neprialo počasie. Zostali sme v Břeclavi a zamierili si to do záhradkárskej oblasti. No nešli sme na jahody, ani okopávať zemiaky. Na dohodnutom mieste sme si počkali na pána Petra Gajdu, člena miestneho kaktusárskeho klubu a výborného kaktusára. Privítal nás vo svojom kráľovstve, kde vedľa záhradnej chaty s presklennou verandou (kam sme sa uchýlili pred intenzívnym dažďom) stoja skleníky s vyspelými kaktusmi. Obdivuhodný je obrovský gruzoňák, poznačený nehodou pri sťahovaní a brokmi zo vzduchoviek miestnych šarvancov, no napriek týmto veteránskym jazvám krásny a majestátny. Pri čaji a káve, ponúkaných pani Gajdovou, sme sa pozhovárali o všeličom, čo nás rovnako teší, alebo trápi pred i za riekou Moravou. Z najväčšieho lejaku sa zrazu vynoril záhradkársky sused pána Gajdu a ďalší hostiteľ na našej moravskej anabáze, pán Jan Kochman. A po jeho príchode dážď zázračne ustal. Po rozlúčke s Gajdovcami sme sa presunuli pár desiatok metrov vedľa do kráľovstva pána Kochmana, špecialistu na sukulenty stredného zemepisného pásma. V okrúhlych širších miskách zoradených na laviciach v záhrade pestuje rastlinky rodov Saxifraga a Sempervivum, ktoré chodieva zbierať do oblastí európskych veľhôr. Zaujali aj všelijaké spôsoby aranžovania – napríklad pestovanie „skalných ruží“ v starých deravých teniskách, či topánkach.

 

 

 

Pán Kochman vlastní aj skleníček s exotickejšími sukulentami, najmä z rodov Haworthia, Gasteria a Aloe.

Posledným navštíveným kaktusárom bol pán Ján Švec v Podivíne. Nadšených obdivovateľov spomedzi členov zájazdu si našiel hlavne medzi zástancami temer geometrického poriadku, čistoty  a disciplíny. Jeho skleník je rozsiahly, kaktusy rastú na vysokých a širokých policiach. Uprednostňuje najmä veľké rozmery dorastajúce  kaktusy, no najmä rod Ferocactus. Feráky pestuje v celých sériách, sú v perfektnom zdravotnom stave a bohato vystavené slnku. Pán Švec bohato vysieva a mal na predaj mnoho druhov semenáčikov. 

Popoludní sme prekročili hranice Slovenska, no uvítanie na rodnej hrude nebolo práve vľúdne – v meste Holíč v nedeľu popoludní neskúšajte nájsť fungujúcu reštauráciu. Všetko však nakoniec dobre dopadlo, žalúdky sme zasýtili na inom mieste a na Spiš sme dorazili – presne podľa rozpisu Milana Štraucha – v neskorých popoludňajších hodinách.

©Marián Jančura