Ako sme nocovali v tieni "jadrového reaktora"

Blížil sa termín plánovaného klubového zájazdu, blížil sa deň "D". Nastávalo obdobie, na ktoré sa väčšina členov klubu tešili a kedy mal náš predseda vždy hlavu v smútku. Mal krušné obdobie pri plánovaní a vybavovaní nášho pravidelného výletu po "zemích Českých". My ostatní sme toto obdobie prešli s ľahkosťou, pretože (ako každý rok) sme s navrhnutým plánom jednomyseľne súhlasili.

Tento rok bol náš cieľ severne od Prahy. Po celodennom trmácaní vo fiate Ducato a návštevách niekoľkých zbierok a výstavy kaktusov v Přerove sme sa blížili okolo 19- tej hodiny už k vytúženému cieľu Horní Počáply, kde nás čakalo ubytovanie a hlavne teplá večera. Za predným oknom nášho auta sa črtala už zďaleka viditeľná dominanta krajiny - skupina chladiacich veží. Nielen črtala, ale pomaly (v súlade s našou jazdou) sa aj približovala. "Atómka" zhodli sme sa jednoznačne. Ako sme sa k chladiacim vežiam približovali, náš škriatok pochybnosti a strachu v duši sa zväčšoval - vzrastalo podozrenie, že je to ozaj tak. Trochu sme si vydýchli až keď sme minuli areál elektrárne s vysokými komínmi a paru vypúšťajúcimi chladiarenskými vežami. Ale škriatok nás nahlodával aj naďalej, keď sme našu celodennú púť ukončili v susednej dedine.

V noci som za zobudil na podivnú žiaru za oknom. Rýchlo som vyskočil z postele - havária - a s hlasným výdychom "uf" som sa vrátil späť - bol to len veľký, okrúhly mesiac.

Ráno sme pokračovali po kaktusových zbierkach. A veru bolo čo obdivovať. Navštívili krásne zbierky v širšom okolí, za výber ktorých patrí predsedovi veľká vďaka. Videli sme krásne rozkvitnuté rastlinky aj mrazuvzdorných kaktusov a sukulentov. Krásne udržiavané a organizované zbierky, obsah ktorých potešil isto každého účastníka zájazdu. Snáď je to zrejmé aj z niekoľkých  pripojených fotografií. V nedeľu večer sme sa unavení, ale spokojní rozišli do svojich domov.

Apropo až v posledný deň zájazdu sme boli uistení, že ide o tepelnú, nie atómovú elektráreň.

P.S.: Aj tak občas, keď sa v noci prebudím, dám si ruku pred oči, či naozaj "nežiarim".

© Text a foto: Silvester Pramuka