Krása pichliačov

     Kakusy pre mňa vždy predstavovali exotiku. Za čias železnej opony, kedy sme nemohli vycestovať, a už vôbec nie do krajín Afriky, či severnej alebo južnej Ameriky, znamenali pre mňa aspoň trošku toho nemožného, nedosiahnuteľného. Samozrejme predstava o kaktusoch vtedy bola iná ako dnes. O ich živote sme vedeli málo a už skoro vôbec nič o ich rozdelení, či druhoch. Priznám sa, že i ja som nevedel aký je rozdiel medzi kaktusom a sukulentom. Všetko, čo malo pichliače bol pre mňa kaktus.

     Dnes, keď sa môže cestovať po celom svete a cez internet si zistíte takmer všetko už kaktusy u nás nepredstavujú tie tajomné exotické svety. Jedna vec je ale porovnateľná. Ani dnes ľudia nevedia veľa o ich pestovaní, názvosloví, či zaradení. Na čo by im to bolo, keď stačí kliknúť na google a môžu vedieť všetko. No nevedia. Nemajú čas. Doba je rýchla, práca, rodina, deti, záhrada, servis auta, nový mobil a jeho aplikácie, dovolenky, predĺžené víkendy, výlety, turistika, šport, opravy bytov, či domov, varenie, upratovanie, či pozeranie televízie... Je proste toho toľko, čo musíme alebo chceme za svoj život urobiť. Preto veľa ľudí ak chce, venuje sa svojmu koníčku, prípadne viacerým podrobnejšie, pedantnejšie a vie o ňom viac, ako ktokoľvek iný. A ak náhodou stretne niekoho, kto má ten istý záujem, majú si čo povedať a veľa krát sa združia do záujmových skupín, či klubov. Prostredníctvom tých svojich združení sa potom snažia okolitej verejnosti ukázať to, čo vie iba tá ich komunita. Aj tu by som sa zastavil. Väčšinou v tých komunitách a spoločenstvách prevláda staršia generácia. Ja sa k nej so svojimi 55. rokmi rátam. Prečo by dnešná mládež mala dostávať nejaké úlohy, pomáhať niečo organizovať, chodiť na dobrovoľné brigády, zúčastňovať sa akýchsi schôdzí, či dokonca platiť nejaké symbolické členské. Načo ? Veď stačí kliknúť a keď náhodou nenájdu informácie, nájdu aspoň niekoho (z tých starších zarpudilcov, čo by sa pre svoj koníček aj rozdali), kto im patričné informácie dá. Niečo sa však takto získať nedá. Je to láska k tomu svojmu koníčku a jemnocit pri jeho vykonávaní. Ja pestujem kaktusy a sukulenty už 25 rokov. Aktuálne mám cca 1700 kaktusov a 320 druhov sukulentov. V tomto článku by som Vám chcel ukázať práve krásu kaktusov.

Kaktusy sú pre mnohých ľudí fádne. Tŕne pichajú, poväčšine sú šedivé a ich telá sa po zakúpení nejako čudne deformujú, stenčujú, naťahujú, krivia... Tu sa mnoho kaktusárov (tých skutočných) pozastaví a hneď by mi oponovala. No, správnou starostlivosťou a stanovišťom kaktusom nič neuberá na ich kráse. A tŕne ? Tie majú niektoré druhy krásne farebné, napr. ferokaktusy. Na pestovateľov a neznalcov však najviac zapôsobia kvety. Niektoré druhy kaktusov kvitnú radi a každoročne, iné nie. Je im potrebné vytvoriť podmienky a venovať zvýšenú pozornosť, prípadne ich pestovať aj 40 rokov, aby zakvitli. Niektoré kaktusy zdobí ich 2 cm telíčko aj 5 cm kvet, iné zase 30 cm telo 1 cm kvet. Sú tu obrovské rozmanitosti. Kým na 1 druhu kaktusu rozkvitne vždy iba 1 kvet, na inom druhu je to niekoľko a zase inom ich je celá kopa alebo kvitnú do kruhu. Pre mňa, ako kaktusára, je však najkrajšie obdobie jar po zime, keď sa prebúdzajú a začínajú rásť. Ako to vidím ? No s rastom im na vrcholoch narastajú aj nové tŕne. Tie nové sú krásne čisté a hrajú rôznymi farbami. Výrazne sa odlišujú od tých starších. Niektoré druhy majú len 1 farbu, ale niektoré, ako napríklad môj obľúbený druh eriosyce majú skoro vždy nejaký prechod farieb, napríklad od bielej cez žltú po hnedú, alebo z ohnivočervenej cez hnedú až po čiernu. Milujem, keď ich takto môžem pozorovať a odfotiť si ich. Vždy to svedčí o tom, že kaktus je v poriadku a má chuť žiť. S touto mojou radosťou sa chcem prostredníctvom niekoľkých fotiek s Vami podeliť.     

Jožo Chalupecký

vľavo – eriosyce aerocarpa má maličké tŕne, ktoré sú priľahnuté k telu, šedohnedej farby. Nové tŕne ešte odstávajú a sú výrazne oranžovo-hnedej farby.

vpravo – eriosyce aspillagae má svetlé tŕne, no nové sú úplne biele s krásnym hnedým zakončením, zároveň sú aj výrazne dlhšie.

Eriosyce aurata ako druh má viacero variant. Kaktusy so žlto-hnedými tŕňami majú nové tŕne prechod od bielej po hnedú, s odtieňmi hnedej majú nové tŕne od svetlohnedej cez červenú až po tmavohnedú, so šedohnedými tŕňami od svetlohnedej až po čiernu a so šedými tŕňami majú nové tŕne hnedo-čierne, ktoré neskôr sčernejú celé a rokmi zošedivejú. Je to druh veľmi ťažko kvitnúci, svoju krásu tak dávajú najavo práve nádherným sfarbením tŕňov.

Eriosyce bulbocalyx má sfarbenie nových tŕňov od žltej(oranžovej) až po tmavohnedú či už je to poddruh bulbocalyx alebo umadeave var. marayesensis.

Eriosyce curvispina má viacero poddruhov a variant, poväčšine sú nové tŕne prechodom hnedých farieb.

Eriosyce islayensis je tiež veľký druh. Nájdeme tam rastliny aj s novými tŕňami ohnivo-červenej farby končiace tmavohnedou.

Eriosyce taltalensis má tiež viacero poddruhov a veľmi veľa variet či foriem, nové tŕne sú ale skoro u všetkých rovnako sfarbené. Býva to prechod od svetlých farieb cez červenú až po čiernu.

Eriosyce napina je druh s malými zakrpatenými tŕňami väčšinou čiernej farby, ale v tomto prípade (thelocephala imitans) sú tŕne výrazne väčšie a začínajú svetložltou farbou.

Eriosyce subgibbosa má tiež viacero poddruhov a variet, nezvyčajne jej nové tŕne začínajú bielou alebo svetložltou farbou a končia na tmavohnedej alebo má i svetlé a tmavé tŕne naraz.

vľavo - demnoza rhodacantha, v tomto prípade diamantina má nové tŕne svetlohnedé, neskôr úplne zošednú.

vpravo - gymnocalycium horizonthalonium. Aj kaktusy rodu gymnocalycium majú nové prírastky tŕňov odlišných farieb.

Echinocactus grusonii je najtypickejším guľatým kaktusom a v mnohých exotických dovolenkových destináciách ho vysádzajú do svojich záhrad. Zväčša má žlté tŕne ale je aj odroda s bielymi tŕňami, obe však majú nové prírastky žiarivo žlté.

Ferocactusy majú krásne farebné tŕne aj v dospelosti farbu strácajú až po mnohých rokoch.

Text a foto: Jožo Chalupecký